ates

Podľa našej Ústavy sme zvrchovaným, demokratickým a právnym štátom.

Je to tak aj v skutočnosti?

Zhrnutie

Zlodej s kufríkom úplatkov okradol občana. Obeť nahlásila tento trestný čin a žiadala, aby jej zlodej nahradil škodu, alebo majetkovú ujmu. Od roku 1999 do 2007 polícia prešetrovala trestné oznámenie obete, a následne tiež v jeho súvislosti, dve obvinenia vo veci vznesené krajským prokurátorom. Nakoniec v poradí šiesty vyšetrovateľ trestné stíhanie zastavil, pretože vraj neboli naplnené všetky znaky trestného činu. Jeden z vyšetrovateľov dokonca išiel tak ďaleko, že pozmenil výpoveď svedkyne v neprospech obete, len aby zastavil trestné stíhanie. Prokuratúra dozorovala postup vyšetrovateľa tak horlivo, že sa stotožnila aj s takým uznesením vyšetrovateľa, v ktorom boli uvedené nepravdivé informácie, ktoré zasiahli do osobnej cti a dobrej povesti obete. To znamená, že miesto toho aby jej obnovila vlastníckeho práva po okradnutí, prokuratúra porušila ďalšie jeho právo na osobnú česť a dobrú povesť. Doteraz toto porušené právo na občiansku česť a dobrú povesť prokuratúra obeti neobnovila.
Obeť na obrátila na súd prvého stupňa, aby určil, že kúpno-predajná zmluva, ktorou bola okradnutý, je voči nej neplatná. Návrh doložila znaleckým posudkom. Pretože odporca predložil tiež znalecký posudok, ktorý mal iba dve strany, a bol bez dôkazov, obeť žiadala súd, aby dal vypracovať kontrolný posudok. Súd po množstve zbytočných pojednávaní a tiež prerušení konania, návrh obeti zamietol, pritom kontrolný posudok nedal vyhotoviť. Taktiež odvolací súd jej odvolanie zamietol, bez toho aby sa obsahom odvolania zaoberal.
Proti rozhodnutiu o odvolaní podala obeť dovolanie. Najvyšší súd SR jej dovolanie odmietol, keď využil právnu medzeru v Občianskom súdnom poriadku o dovolaní, podľa ktorého nie je možné sa dovolať proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak odvolací súd potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa a v poučení nepripustí možnosť dovolania. V odôvodnení uviedol, že obsahovou stránkou dôvodu dovolania sa nezaoberal.
Proti rozhodnutiu o odmietnutí dovolania podala obeť sťažnosť na Ústavný súd SR, pre porušenie môjho práva spravodlivý súdny proces. Ústavný súd SR využil právnu medzeru v Zákone o ústavom súde. Podľa §25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
druhej vety: Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V odôvodnení uviedol, že obsahovou stránkou sťažnosti sa nezaoberal.
Nakoniec sa obeť obrátila so sťažnosťou na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorý jej taktiež odmietol, pretože nevedel, že náš súdny poriadok je v nesúlade s Dohovorom o ochrane základných ľudských práv a slobôd.
Nepochodil ani u komisára pre ľudské práva Rady Európy v Bruseli, pretože to vraj nespadá do jeho kompetencie. Aj verejné média odmietli medializovať jej kauzu z obavy, že zlodej s kufríkom úplatkov podá proti nim žalobu, že súdy rozhodnú v prospech zlodeja a že mu budú musieť zaplatiť vysoké odškodné.
Po exekúcií vykonanej v prospech zlodeja s kufríkom úplatkov, prišla obeť o všetky úspory, zadĺžila sa a stratila zdravie.
Obeť sa obrátila na ústavných činiteľov, aby podali Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania vo veci súladu právnych predpisov a to súladu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o dovolaní a jeho výkladu Najvyšším súdom SR, s Ústavou SR a Medzinárodnými dohovormi. Národná rada, ani poslanecké kluby, na jeho podnety nereagovali. Predsedníčka vlády cestou svojej kancelárie jej oznámila, aby sa obrátila na Ministerstvo spravodlivosti SR. Verejný ochranca práv jej oznámil, že to nespadá do jeho kompetencie a že svoje právo na podanie podnetu nevyužije. Prezident republiky cestou svojich kancelárií pre styk s verejnosťou na jej podnet reagoval tak, že jej poslal tlačivo sťažnosti na ústavný súd. Jej podnet takto odhodil do autu. Prokurátorka Generálnej prokuratúry SR jej oznámila, že nevidí dôvod na takéto podanie. Po jej sťažností nadriadení prokurátor jej oznámil, že sa stotožňuje s prokurátorkou. Po oznámení obete o podozrení so spáchania trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľ nadriadeným prokurátorom, jej bolo oznámené, že jej podanie evidujú ako sťažnosť proti odloženiu podnetu a o výsledku bude informovaná.

Mlčiaca spoločnosť

Ústavy Slovenskej republiky je základnou právnou normou, ktorá platí pre všetkých.
Ústavní činitelia (poslanci, vláda, prezident, prokurátori, sudcovia, verejný ochranca práv) mali by ovládať Ústavu SR a tiež aj citovať jej články. Ak by potom konali proti ústave, tak jedine vedome.
Obeť zlodeja s kufríkom úplatkov sa posťažovala, že ju okradol bohatý zlodej, že sa nemôže domôcť spravodlivosti a požiadala Vás a tiež ústavných činiteľov o pomoc.
Poukázala na závažné problémy našej spoločnosti ako je beztrestnosť bohatého zlodeja, vymožiteľnosť práva, ochrana zákonom chránených práv, prieťahy v konaní, korupcia a nesúlad zákonov s Ústavou SR.
Konkrétne, že justícia nedokáže potrestať bohatého zlodeja, že mu nedokáže zobrať to, čo ukradol, že poškodenému – obeti nevie obnoviť jeho porušené zákonom chránené práva, že robia pri tom obrovské prieťahy v konaní, že pre ochranu bohatého zlodeja dokážu porušovať základné práva okradnutého ako je právo na ochranu jeho majetku a právo na spravodlivé súdne konanie, že na ochranu bohatých zlodejov
zmenia aj Občiansky súdny poriadok, ktorý je už 19 rokov v nesúlade Ústavou SR.
Na týchto problémoch spoločnosti sa podieľa aj náš parlament, ktorý doteraz neprijali účinnú legislatívu na odstránenie uvedených problémov. Zákony ktoré schválil ochraňujú viac bohatých zlodejov ako ich obete. Na týchto problémoch spoločnosti sa podieľajú aj doterajšie vlády, ktorá nedokázala tieto neduhy spoločnosti eliminovať. Najviac sa však na týchto nedostatkoch spoločnosti podieľa samotná justícia, ktorá svojou legislatívou sa priklincovala k svojim stoličkám, že ich ani pár volov z nich nedokáže dostať, hoci vydávajú jedno nespravodlivé rozhodnutia
za druhým. Uvedený problém je tiež problémom tretieho sektoru, novinárov, verejných médií, okradnutých daňových poplatníkov, okradnutých dôchodcov a ďalších občanov..
Všetkých zainteresovaných obeť o tom upovedomila. Niektorých listom, niektorých elektronickou poštou.
Do dnešného dňa zo zainteresovaných sa jej nikto nepokúsil pomôcť ani jej neprisľúbil pomoc, okrem Verejného ochrancu práv. Aj ten však jej podnet odložil.
Články o občanovi, ktorého okradol zlodej s kufríkom úplatkov uverejnené vo viacerých denníkov si prečítalo tisíce čitateľov. Nikto z nich o článku nediskutoval, nikto z nich jej neprisľúbil pomoc. Z uvedeného možno dospieť k záveru, že na Slovensku máme poriadne mlčiacu spoločnosť.
Neduhy spoločnosti, ako je zlodejina (získavanie majetkového prospechu značného rozsahu trestným činom na úkor poškodených) do ktorej patria aj podvody, korupcia, klientelizmus, nevymožiteľnosť práva, podnikanie so štátnou alebo obecnou pečiatkou, majú ideálne podmienky v takých spoločnostiach, kde prevládajú mlčiaci občania.
Dá sa pochopiť, prečo mlčí menšia skupina do ktorej patria bohatí zlodeji a ich prisluhovači, prečo mlčia ti, ktorí majú zo zlodejiny alebo podplácania prospech, ktorí bez odbornej spôsobilosti sedia na dobre platených štátnych miestach, alebo tí, ktorí sa boja o svoje miesto v štátnej správe.
Nedá sa však pochopiť, prečo mlčí druhá majoritná skupina občanov. Prečo mlčia Ti, na úkor ktorých bohatí zlodeji a skorumpovaní činitelia získali prospech.
Prečo mlčia občania, ktorí boli poškodení trestným činom. Veď poškodenými sú tiež daňoví poplatníci a dôchodcovia. Prečo mlčia neskorumpovaní ústavní činitelia s v zákonodarnej a výkonnej moci a v justícii, ktorým ich dobre meno kazia skorumpovaní kolegovia.
Prečo mlčia nepodplatní novinári, nepodplatné verejné média, nepodplatný tretí sektor.

Prokuratúra

Zlodej s kufríkom úplatkov má pri mlčiacej väčšine dobre podmienky pre rast a rozvoj svojej činnosti. Mlčiaca spoločnosť je súčasťou každého totalitného systému. Aj v našej spoločnosti pred zamatovou revolúciou, bola početná mlčiaca väčšina. Tých pár odvážlivcov, ktorým sa podarilo zdvihnúť hlas, strana ľahko eliminovala. V 89 študenti, umelci, vedci a iní intelektuáli nás oslovili a začali sme budovať základy demokratického štátu. Trvalo to iba do začiatku privatizácie spoločného štátneho majetku. Dovtedy do štátnych funkcií boli prizvaní aj naslovovzatí odborníci. Privatizácia nás však zmenila. Už menej sme sa začali zaujímať o pravú demokraciu. Išlo nám viacej o majetok a o dobrý život pre seba a pre celú svoju rodinu. Cestu k zbohatnutiu sme videli rôzne. Jedni poctivým podnikaním, iní zas cez vládnuce strany sa dostávali k veľkému majetku. Keďže sa lídri strán vo svojich funkciách obrnili, jediná cesta na tieto miesta bola korupcia vládnych činiteľov alebo „lízanie zadku“ lídrom strán. Tí najlepší lízači sa prelízali do parlamentu ako náhradníci aj z posledného miesta na kandidátke strany.
Aká sme teda spoločnosť…? Spoločnosť sa nehodnotí podľa toho aké sľuby dáva koalícia pred voľbami, ale hodnotí sa podľa toho v prospech ktorej skupiny ľudí sa prijímajú zákony tejto spoločnosti. Ak hodnotíme, ktorým skupinám ľudí sa výrazne polepšilo, tak potom nám vychádza tento výsledok. Boli to členovia vládnych strán a ich príbuzný od úrovne štátu až po miestnu obec. Na úrovni štátu, kraja, okresu, mesta a dediny sa dostali k dobre plateným miestam a privatizovanému majetku. Potom je tu celá skupina ľudí s právnickým vzdelaním zamestnaná v justícia v radoch advokátov v prospech ktorej je naklonená väčšina prijatých zákonov. Ak hodnotíme tiež zárobky vysokoškolských vzdelaných zamestnancov v štátnej správe tak zistíme, že platy sudcov, prokurátorov, právnikov sú mnohonásobne vyššie ako
platy učiteľov, Z uvedeného možno vydedukovať, že nie sme demokratickou spoločnosťou, ale sme partiokraciou podporovanou doktormi práv v justícii a v politických stranách.
Justícia ako jediná moc v štáte neprešla po nežnej revolúcií nutnými zmenami. Na stoličkách tam sedia stále ti istí ľudia, alebo ich rodinní príslušníci. Názorne popíšem ako funguje justícia – prokuratúra pri bohatom zlodejovi. Potom ako obeť podá oznámenie o zlodejine, zavolá ho vyšetrovateľ na výsluch ako svedka a poškodeného. Obeť popíše spôsob okradnutia a predloží nepriestrelné dôkazy. Obeť i vyšetrovateľ sú presvedčení o spáchaní trestného činu.
Potom vyšetrovateľ znovu pozve obeť ako svedka. Ale už je obrátený o 180 stupňov a začne hrať s obeťou hru na slepú bábu. Nevidí dôkazy, neskúma previnenie, ale sa snaží bohatého zlodeja vytiahnuť zo šlamastiky. Niekedy neváha aj pozmeniť výpoveď iného svedka, len aby mohol oznámenie obete odložiť. Proti takému nepravdivému rozhodnutiu, (resp. takej špinavosti), podá obeť sťažnosť. Dozorujúci prokurátor, aj keď súhlasí s tým, že vyšetrovateľ pozmenil výpoveď svedka, rozhodnutie vyšetrovateľa nezruší a napíše obeti že v ostatnom sa stotožňuje s vyšetrovateľom. Následne obeť podá podnet na krajskú prokuratúru, za uvedenú
špinavosť. Jeho podnet krajská prokuratúra odloží ako neopodstatnený. Domáha sa spravodlivosti na Generálnej prokuratúre SR. Táto postúpi podnet Vojenskej prokuratúre SR a tá ho potom vráti nazad. Nakoniec Generálna prokuratúra SR podnet odloží. Čiže prokuratúra, ktorá mala obnoviť obeti porušené práva, poruší mu ďalšie jeho základné ľudské práva, len aby ochránila bohatého zlodeja. Doteraz toto špinavé rozhodnutie nikto nezrušil ani neopravil.

Slovenský tunel a diera v štátnom rozpočte

Tunel Branisko so svojou dĺžkou 4 975 metrov je v súčasnosti najdlhším tunelom na Slovensku. Nepatrí však k najväčším na svete. Na Slovenskú však máme aj „tunel“, cez ktorý boli a sú vytunelované naše štátne podniky, úrady a iné druhy inštitúcii.
Tento „tunel“ hádam patrí k najväčším na svete.
Ako to bolo uskutočnené? Už som uviedol, že sme zmes partokraciou podporovanou doktormi práv v justícií a v parlamentných stranách.
Verní členovia partaje a jej „nezištní“ sympatizanti sprivatizovali štátny majetok a dostali sa do vysokých funkcií v štáte, štátnych podnikov a iných inštitúcii. Máloktorí z nich však vedeli podnikať alebo skutočne úspešne vykonávať vysokú funkciu v štáte, riadiť sprivatizovaný podnik, riadiť štátny podnik alebo inú štátnu inštitúciu.
Podnikanie je tak trochu umením, a umelcom sa človek nestáva zo dňa na deň. Keď si založí ktosi firmu alebo živnosť, to je čosi podobné, ako keď sa nadaný adept na umelca zapíše do základnej umeleckej školy. Ak má talent a veľa sa toho sa naučí, mnohé si natrénuje a postaví to na svojich osobnostných vlohách, potvrdí to v praxi- životnej skúške, stáva sa umelcom. Štátne inštitúcie, podniky , ktoré riadili „umelci v podnikaní“ ďalej prosperovali a aj rozširovali výrobu a tvorili zisk.
Bohužiaľ podniky, ktoré riadili vyvolení, začali upadať, prepúšťali zamestnancov až nakoniec išli do likvidácie a konkurzu. Ak pripodobňujeme tento stav umeniu, vyskytol sa tu akýsi fenomén podobný „warholizmu” a pod heslom „Anything goes” si pretlačili svoje umenie (bezohľadného) zisku nad umenie skutočného podnikania.
Zlodej s kufríkom úplatkov a jemu podobní v štátnych funkciách riadiaci privatizéri ovládali najmä kupecké počty, čo na riadenie sprivatizovaných firiem nestačilo. Kupecké počty stačia aj teraz na to, aby takýto ľudia boli v tomto prechodnom spoločenskom zriadení úspešní. Stačilo, ak vedeli v praxi uplatniť túto „násobilku”
– ak kúpim za korunu, musím to predať aspoň za dve koruny
– ak poskytnem úplatok za korunu úplatku musím získať aspoň päť korún
– ak poskytnem niekomu výhodu, musím získať z poskytnutej výhody aspoň desať percent
To znamená, že ak uvedení ľudia predali štátny majetok pod cenu, alebo nadhodnotili zákazku o 10 miliónov SKK, získali aspoň 1 milión SKK, bokom. Aj kupujúci alebo predávajúci s radosťou zaplatí túto províziu. Dokonca tieto peniaze nepodliehajú ani zdaneniu, lebo sa neevidujú – neexistujú. Aj toto je jedna z foriem tunelovania štátneho majetku a firiem. Robí sa to cez kúpno-predajné zmluvy, preto do toho procesu museli zapojiť „zákonite” aj niektorých šudí s právnickým vzdelaním, ktorí takto asistovali pri zlodejine za nemalé peniaze (viz. násobilka). Niektorí činitelia, správcovia, privatizéri, ľudia s právnickým vzdelaním, atď., vynašli toľko spôsobov tunelovania, že by nám toto prvenstvo mohol závidieť celý svet. Nečudo, veď takí „kufríkovci” majú zlodejinu v krvi. Doslova a do génov.
Takto náš štát prišiel a prichádza o miliardový majetok. Z uvedeného si možno ľahko domyslieť, prečo je u nás vysoká nezamestnanosť a prečo nemáme peniaze na sociálne istoty, zdravotníctvo, dôchodky a na platy učiteľov a iné základné hybné oblasti štátu.

Škola tunelovania – zlodejiny

Podľa oficiálnej štatistiky u nás priemerná mzda za druhý štvrťrok 2011 bola 781 Eur.
Podľa ekonomických činností najlepšie zarábali vo finančných a poisťovacích činnostiach, kde bola mesačná mzda vo výške 1693 Eur. Najmenej zarábali pri stravovacích a ubytovacích službách a to 479Eur mesačne. Podľa neoficiálnej štatistiky však najlepšie zarábajú pri tunelárskej činnosti – zlodejine. Táto činnosť je vysoko kvalifikovaná. Preto asi pri niektorej
vysokej škole sa takýto odbor študuje. Svedčí o tom množstvo jej absolventov tohto odboru. Sú to niektorí štátni činitelia, privatizéri, niektorí šéfovia štátnych podnikov a iní. Svedčí o tom aj tá skutočnosť, že sa v našej spoločnosti rozšíril tento druh činnosti. Len obyčajný ľud o tom nevie. Kto by nechcel študovať na takej škole, po ktorej čaká človeka raj na zemi?!
V predošlej časti som uviedol, že pri tunelovaní výdatne pomáhali niektorí doktori práv,
ktorí ubezpečili tunelára, že sa nemusí ničoho obávať, lebo všetci sudcovia a prokurátori v okrese na kraji sú ich kamaráti, konškoláci, pusypajtáši a podobne. Nemusí sa obávať ani z najvyšších miest, lebo tí sú známi s krajskými sudcami prokurátormi a v prípade maléru ho z toho vylížu. Nemusí sa obávať, lebo sa od roku 1992 sa vytvorila diera v zákonoch, cez ktorú prepadne každý návrh, ktorý by poškodil tunelára..
Uvediem konkrétny príklad
Zlodej s kufríkom úplatkov kupeckými počtami priviedol firmu do predĺženia. Veritelia podali na jeho firmu návrhy na platobné rozkazy a hrozil mu konkurz. Obrátil sa na doktora práv o pomoc, aby mu zachránili pred veriteľmi majetok, ktorý mu ešte ostal v krachujúcej firme. Doktor práv. mu za nemalú províziu, (alebo podiel) navrhol riešenie. Doktor práv pomohol zlodejovi s kufríkom úplatkov zachrániť majetok pomocou kúpno-predajnej zmluvy, kde kupujúcim bola novozaložená firma vo vlastníctve zlodejovho prisluhovača. Kúpno-predajnou zmluvou sa najlukratívnejší majetok firmy ešte pred konkurzom predal tejto
novozaloženej firme za symbolickú cenu. Exekútori, ktorí chceli uspokojiť oprávneného vo vytunelovanom podniku nenašli majetok, ktorý by sa dal speňažiť. Oznámili oprávnenému, že povinný nemá žiadny majetok vhodný na exekúciu.
Potom, po určitom čase majiteľ novozaloženej firmy, ktorá kúpila lukratívny majetok, predal za symbolickú cenu zlodejovi s kufríkom úplatkov alebo jeho rodine, väčšinový obchodný podiel v tejto firme. Menšinový podiel vo firme zostal bielemu koňovi.

Diplomová práca z tunelovania

Trápenie obete zlodeja s kufríkom úplatkov pokračuje. Teraz sa pozrieme na konkrétny, až vedecký postup, ako sa Zlodej s kufríkom úplatkov priam chirurgicky presne pohral s tunelovaním jednej lukratívnej firmy, od ktorej záviselo finančné zdravie nielen obete zlodeja, ale aj mnohých veriteľov.
V úvode som uviedol, že obeť zlodeja s kufríkom úplatkov si po štrapáciách na súdoch prišla o majetok, preto si poživeň zháňala v smetiakoch. Ako tak prekutávala smetiaky, našla diplomovú prácu, ktorú vypracoval študent Vysokej školy tunelovania a zlodejiny. Akoby rukou osudu, bola to práca, nesúca meno zlodeja s kufríkom úplatkov. Keďže obeť zlodeja mala dostatok času, tak si túto prácu aj preštudovala.
Témou diplomovej práce bolo, Ako “zachrániť” majetok zadĺženej hydinovej farmy pred veriteľmi, exekúciou a konkurzom. Zbedačenú obeť zaujala najmä záverečná časť, kde Zlodej zhrnul výsledky svojo výskumu.
Po zhodnotení situácie vo firme a príprave možných zdrojov, na dosiahnutie cieľa navrhol Zlodej nasledovné riešenia:
1/ Nebezpečné pasíva, ako sú súkromní veritelia závislí na úhrade svojej pohľadávky
sa eliminujú tak, že sa poprie ich pohľadávka a prieťahmi v konaní na súde, sa získa
čas na vytunelovanie a zahladenie stôp.
2/Nebezpeční spoločníci farmy s menším podielom sa eliminujú tak, že sa nepustia do farmy, že sa im poprie ich vklad do spoločnosti, prípadne sa vylúčia so spoločnosti na základe intríg.
3/ Odvolajú sa nepodplatní riadiaci pracovníci.
4/ Na miesto vedúceho farmy sa dosadí osoba doteraz silne závislá od tunelára, ktorá
zbilancuje lukratívne aktíva farmy a bude sa spolupodieľať na tunelovaní farmy.
5/ Pred samotným tunelovaním si osoba pevne závislá od tunelára založí spoločnosť,
ktorá potom odkúpi lukratívny výrobný program za symbolickú cenu.
6/ Lukratívne aktíva – kŕdeľ nosníc sa predajú za symbolickú cenu v hodnote dlhu
voči jednému dodávateľovi krmných zmesí..
7/ Za odkúpený kŕdeľ nosníc sa nebude platiť, ale iba sa prevezme dlh od jedného
veriteľa. Na nízku cenu vypracuje poplatný súdny znalec znalecký posudok
8/ Spolu s predaným lukratívnym majetkom sa bezplatne prevedie aj zásoby vajec a
ostatný materiál, ktorý sa odpíše na náklady krachujúcej hydinovej farmy. Získaná
hodnota zásob pokryje náklady na nákup kŕdľa nosníc
9/ Po odpredaji lukratívneho majetku predá tunelár svoj obchodný podiel v krachujúcej spoločnosti firme, ktorá za úplatu likviduje zadĺžené spoločnosti. Úplata sa zaplatí ešte z financií krachujúcej firmy
10/ Po roku osoba závislá od tunelára predá 75% podielu v spoločností, ktorá odkúpila lukratívny výrobný program tunelárovi alebo jeho manželke za cenu základného vkladu.
11/ O farmu sa bude starať osoba závislá od tunelára, ktorej po roku ako si založil
firmu so 100% obchodným podielom, zostane 25% podiel spoločnosti, ktorá odkúpila
kŕdeľ nosníc, ako odmena za prácu bieleho koňa
12/ Náklady na poplatného znalca a JUDr.a zaplatí ešte tunelovaná firma.
Pri záverečnom zhodnotení svojej diplomovej práce Zlodej s kufríkom úplatkov uviedol, že pri navrhnutom spôsobe tunelovania je možné bez jedinej koruny získať zabehnutú farmu hydiny aj s obchodnou činnosťou a trhom v hodnote minimálne 8 miliónov Sk.
“Vedeckými” metódami tu uvedenými, obeť zlodeja s kufríkom úplatkov prišla na mizinu.

Súd

Po nežnej revolúcií zanikol okresný výbor strany. Zanikol jediný orgán, ktorý dozeral na to, aby sudcovia na úrovni okresu neprekrúcali obsah zákonov, ktorými sa riadila naša spoločnosť. Súdy prešli na samosprávu a nezávislosť. Nezávislosť im bola ponechaná do takej veľkej miery, že popri nezávislosti, mohli aj nezodpovedne rozhodovať a stáli sa pánmi nad svojou pečiatkou v mene republiky. Zo zmenami vo vládach došlo k zmenám aj na okresných súdoch. Doteraz praktický všetci sudcovia, ktorí boli sudcami aj pred nežnou revolúciou, si vyskúšali stoličku predsedu okresného súdu. Novoprijatí sudcovia sa rýchlo prispôsobili situácii na súdoch. Pri takomto systéme praktický riadne nefungovala súdna rada a tým aj samospráva súdnictva.
Ako to v skutočností prebiehal súdny proces, kde išlo o nejaký profit pre sudcu?
Obeť zlodeja s kufríkom úplatkov sa obrátila na prvostupňový súd, aby určil, že kúpno-predajná zmluva ktorou bol okradnutý, je voči nemu neplatná. Zlodej s kufríkom úplatkov dobre ovládal kupecké počty, vedel, že ak dá stotisíc korún úplatok, nemusí zaplatiť okradnutému Slovákovi jeden milión korún. Až vtipne jednoduché, však? Ožobračená obeť si za posledné peniaze dala vypracovať znalecký posudok na napadnutý právny úkon a zaplatila súdny poplatok za určovací spor. Na prvom pojednávaní doplnil ďalšie dôkazy o tom, že manželka zlodeja s kufríkom sa po roku od odkúpenia lukratívneho výrobného programu stala majiteľkou 75 % podielu v kupujúcej firme. Na túto firmu ako konateľka predávajúceho bezplatne previedla aj zásoby vajec a iného materiálu z vytunelovanej spoločnosti v mnohomiliónovej hodnote.
Na ďalších pojednávaniach boli vypočutí svedkovia, najmä tí (!) , ktorí mali z tunelovania prospech. Bol vypočutý aj poplatný súdny znalec, veľactený zlodej s kufríkom úplatkov, jeho manželka, ekonómka a konateľ kupujúcej firmy, ktorý predtým pracoval ako riaditeľ vo firme zlodeja s kufríkom (…) a podobne. Obeť po výpovedí poplatného znalca poukázala na fakt, že jeho znalecký posudok, skladajúci sa z dvoch stránok textu, nemá náležitosti v zmysle zákona, že cenu tu uvedenú vytiahol „z brucha“, atď…
Na záver okrem iného, doslova uviedla: „…ak má súd pochybnosti o posudku, ktorý predložil, podľa ktorého bol predaj podhodnotený o 3,5 milióna Sk, žiada, aby súd dal vypracovať tretí kontrolný posudok“.
Právna zástupkyňa odporcu v tomto spore, ktorá bola aj právnym poradcom pri tunelovaní firmy, neváhala použiť ako dôkaz na spochybnenie dôveryhodnosti navrhovateľa rozhodnutie, v ktorom vyšetrovateľ pozmenením výpovede svedka poškodil česť a dobré meno obete.
Počas neustáleho odročovania sporu na neurčito sa chvíľami zdalo, že obeť bude v spore úspešná. Bolo to v čase, keď zlodej s kufríkom bol stíhaný a súdený za úplatkársku aféru (od ktorej, chudáčisko, získal svoj pseudonym…) Aby súd náhodou nešiel proti prúdu, počkal si ako to dopadne. Urobil to tak, že prerušil pojednávanie až do ukončenia vyšetrovania trestného činu poškodzovania veriteľa, ktorý prokuratúre oznámila obeť. Rovnako, aj vyšetrovateľ chcel mať istotu, že nejde proti prúdu, preto vydal uznesenie o prerušení vyšetrovania.
Keď už v justičných kruhoch bolo jasné, že zlodej s kufríkom nebude odsúdený, vyšetrovateľ zastavil vyšetrovanie a súd zamietol obeti žalobu. Ba dokonca ho zaviazal, aby zaplatila odporcovi trovy konania, a to nie za určovací, ale za majetkový spor. Tieto trovy boli určené podľa počtu zbytočne odročovaných pojednávaní, vo výške 186.647,- Sk.

Odvolací súd

Na úrovni kraja v prekrúcaní paragrafov sú už väčšie kapacity. Tú sú úzke väzby s okresnými súdmi v rámci kraja a tiež väzby na „vrchnosť“ Tu je aj sídlo odvolacích súdov, ktoré sú zložené s trojčlenných senátov. Neviem, načo sú trojčlenné, lebo aj tak sa rozhodne podľa vôle predsedu senátu. Asi to bude preto, že ak sa má zahrať pred účastníkmi konania nejaké divadielko. Niekto musí postaviť kulisu, niekto musí robiť krovie a niekto hrať hlavnú rolu, a niekto aj šaška. Podľa kruhov blízkych justícií, pri sporoch kde je možný profit, sudcovia na úrovni okresu dostanú z kraja scenár ako má vyzerať ich rozsudok v mene republiky.
Aké divadielko sa zahralo na odvolacom súde potom, ako obeť zlodeja s kufríkom úplatkov podala odvolanie voči rozsudku? Z predchádzajúcich skúsenosti obeť zlodeja vedela, ako to chodí, preto si na pojednávanie prizvala aj jedného z investigatívných novinárov, ktorí tak pekne strieľali do terča (zlodeja s kufríkom) v čase, keď sa už zdalo, že terč bude odsúdený. Keďže sa medzitým vietor obrátil, tak sa novinár zatajil a na pojednávanie neprišiel. Asi sa bal, že sa navalí do gatí a nebude ho mať kto prebaliť.
Divadielko bolo krátke a dosť nevkusné, preto následne obeť zlodeja podala sťažnosť na porušovanie zásad dôstojnosti súdneho konania sudcami na uvedenom pojednávaní a tiež námietku zaujatosti odvolacieho senátu. V sťažnosti uviedla, že predseda senátu (!) jej neumožnila vo veci riadne vystúpiť, keď ho prerušil a do diktafónu uviedol skutočnosti, ktoré nepovedala a ktoré boli v rozpore s jej odvolaním (!). Mohla iba odpovedať na otázky, ktoré nesúviseli s jej odvolaním a pre rozhodnutie boli nepodstatné. Z otázok, ktoré jej kládli sudcovia na pojednávaní možno usudzovať, že nemali preštudovaný súdny spis o ktorom rozhodovali. To isté sa dá povedať aj o záverečnej reči, keď tam boli uvedené veci v rozpore s dôkazmi, ktoré sa nachádzali v súdnom spise. Na pojednávaní sa cítila ako kôň na dostihovej
dráhe alebo zviera, ktoré ide na porážku. Bola šľahaná bičom (pokynmi predsedu senátu), len aby ju dostali na to ich správne miesto. Bola toho názoru, že na tomto pojednávaní sa sudcovia nesprávali podľa zásad dôstojného súdneho konania, keď pre nedostatok času na prípravu, ale aj na množstvo nariadených sporov, takto postupovali. Tak náročný spis a množstvo predložených dôkazov nie je možné za polhodinu zvládnuť. Ak to zvládli tak na úkor kvality rozhodnutia. V spore nešlo o fazuľky ale o ľudské osudy, preto úcta k účastníkom konania by sudcom nemala chýbať.
Pri súčasnej našej legislatíve podania obete zlodeja boli také ako keby obeť zlodeja bojovala s veternými mlynmi. Veď, ktorý senát sa sám vylúči z konania alebo ktorý predseda krajského súdu si to rozhádže so svojimi podriadenými, keď po voľbách nemusí byť predsedom súdu a podriadený, ktorého náhodou potresce, môže sa stať predsedom krajského súdu.. Obeť zlodeja s kufríkom úplatkov napokon obdržal rozsudok, v ktorom sa mu zvýšila povinnosť zaplatenia odporcovi trov konania o ďalších 38.228,- Sk.

Dovolací súd

Podľa Občianskeho súdneho poriadku účinného do konca roka 1992 bolo prípustné podať sťažnosť proti všetkým rozhodnutiam, v ktorých bol v konaní alebo pri rozhodovaní porušený zákon. Podľa Občianskeho súdneho poriadku, účinného od 1.1.1992, takáto možnosť už neplatila pre všetky rozhodnutia, v ktorých bol v konaní alebo pri rozhodovaní porušený zákon. Novelou zákona a ustanovenia tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (sťažnosť pre porušenie zákona) nahradili včítane označenia tejto hlavy novým znením o dovolaní.
Podľa výkladu ustanovení o dovolaní Najvyšším súdom SR, dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiam odvolacieho súdu, ak odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a v rozhodnutí nepripustil možnosť podania dovolania, hoci v konaní a pri rozhodovaní bol porušený zákon. Takéto dovolania Najvyšší súd SR odmieta ako neprípustné.
Táto diera v Občianskom súdnom poriadku spôsobila to, že obeti zlodeja s kufríkom úplatkov boli v súdnom konaní porušené jeho základne ľudské pravá a slobody.
Po zamietnutí žaloby odvolacím súdom podala obeť zlodeja Dovolanie na Najvyšší súd SR. Najvyšší súd jej Dovolanie odmietol, keď v odôvodnení rozhodnutia uviedol:
„Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol podľa § 243b ods.5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu sa nezaoberal.“
Obeť zlodeja nechápavo krútila hlavou. Číta Ústavu SR článok 145 odsek 4 o tom ako Sudca skladá do rúk prezidenta Slovenskej republiky tento sľub: „Sľubujem na svoju česť a svedomie, že sa budem spravovať ústavou, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásenéspôsobom ustanoveným zákonom, a zákonmi, budem vykladať zákony a rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne.“
Obeť pátra po príčinách uvedeného stavu. Zisťuje, že novelou zákona 519/1991, bol zmenený Občiansky súdny poriadok Novými ustanoveniami o možností podania dovolania, bola vyradená tá skupina poškodených, ktorých rovnako úmyselne poškodil prvostupňový a odvolací súd, keď pri rozhodovaní o ich právach a povinnostiach porušili zákony tejto republiky.
Následne pochopil prečo zlodej s kufríkom úplatkov, dokáže vyhrať všetky súdne spory. Pochopil, prečo sa mu advokáti odporcu do oči smejú. Pochopil koho vlastne obhajujú súdy. Pochopil prečo za podvody v privatizácií nebol nikto odsúdený.
Pochopil ako vzniklo bohatstvo niektorých občanov.
O tejto diere v Občianskom súdnom poriadku nemá informácií iba obeť zlodeja bez právnického vzdelania…

Ústavný súd

Obeť sa po neúspešných pokusoch v trestnom a občianskom súdnom konaní obrátila na Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach. Dúfala, že zlodej nebude mať konexie na východe republiky. Podala sťažnosť proti porušovaniu základného práva na súdnu ochranu, podľa ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru.
Dostala však takú odpoveď, ako býva vo väčšine prípadoch, keď fyzická osoba nenamieta prieťahy v konaní. Bolo jej doručené uznesenie, podľa ktorého Ústavný súd SR na neverejnom zasadnutí senátu dňa toho a toho rozhodol, že jej sťažnosť sa odmieta ako zjavne neopodstatnená. V odôvodnení uznesenia sa opisuje sťažnosť ako i rozhodnutia súdov na 15 stranách. Konkrétny dôvod odmietnutia však uvedie iba v dvoch odstavcov na 16 kde ústavný súd uviedol:
„Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktorý vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I.US 8/96, I. US 6/97) Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, resp. práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto nie je možné považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie týchto práv(I.US 3/97)
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa, týkajúcej sa rozhodnutia o dovolaní v napadnutom uznesení najvyššieho súdu po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.“
Nešťastná obeť si nájde uvedený paragraf a číta:
Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá Ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže Ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak Ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Znova si pozorne viackrát prečíta uvedený paragraf. Potom jej svitne v hlave, že vetou Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený, môže ústavný súd „odpingpongovať“ všetky sťažnosti. Po zauvažovaní dospeje k názoru, že diera, ktorú náhodou objavila v Občianskom súdnom poriadku by sa ľahko odhalila pri prvej sťažnosti podanej na ústavný súd, preto ju zamaskovali aj dierou v zákone o ústavnom súde.
Krútila nad tým hlavou, prečo doteraz tieto diery – nesúlad zákonov s Ústavou SR, neboli odstránené. Veď ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti a okrem iného rozhoduje o súlade zákonov s ústavou Slovenskej republiky. Veď rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy. Veď sudca ústavného súdu skladá do rúk prezidenta Slovenskej republiky tento sľub: “Sľubujem na svoju česť a svedomie, že budem chrániť neporušiteľnosť prirodzených práv človeka a práv občana, chrániť princípy právneho štátu, spravovať sa ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne.”
Doteraz nad tým krúti hlavou.

ESĽP v Štrasburgu

Obeť, po neúspešných pokusoch v trestnom a občianskom súdnom konaní a po odmietnutej sťažnosti Ústavným súdom Slovenskej republiky, obrátila na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. Na 100% bola presvedčená, že zlodej nebude mať konexie na tomto súde. Podala sťažnosť na Slovenskú republiku pre porušenie práva na spravodlivé súdne konanie a práva na účinný opravný prostriedok.
Dostala túto odpoveď:
„Vážený pán, potvrdzujem prijatie Vášho formulára zo dňa toho s prílohami. Týmto Vás informujem, že dňa toho 2010 Európsky súd pre ľudské práva vo výbore zloženom z troch sudcov ( mená) rozhodol vyhlásiť Vašu sťažnosť za neprijateľnú podanú dňa toho a registrovanú pod hore uvedeným číslom, nakoľko nespĺňa podmienky stanovené Dohovorom. Po zohľadnení všetkých dokumentov a informácií, ktoré mal k dispozícii a posúdení namietaných skutočnosti v rámci svojej právomoci Súd dospel k záveru, že v danej veci nedošlo k porušeniu práv a slobôd zaručených Dohovorom alebo protokolmi k nemu. Uvedené rozhodnutie je konečné a nie je voči nemu prípustný žiadny opravný prostriedok či už pred Súdom (vrátene Veľkej komory) alebo iným orgánom. Iste preto porozumiete, že kancelária Súdu Vám nebude môcť poskytnúť ďalšie podrobnosti týkajúce sa prejednania sťažností vo výbore zloženom z troch sudcov a ani viesť ďalšiu korešpondenciu týkajúcu sa zmieneného rozhodnutia Súdu. Zo strany Súdu nedostanete žiadne ďalšie dokumenty vzťahujúce sa k tejto veci. V súlade s inštrukciami Súdu bude príslušný spis skartovaný po uplynutí jedného roka od dátumu rozhodnutia. Toto vyrozumenie bolo vypracované v zmysle článku 53 ods. 2 Pravidiel Súdu. S úctou za súd zástupkyňa tajomníka Sekcie.“
„To som ale dopadla“, povie si obeť. „Okradnú ťa, zlodej výhra s tebou spor. Nedovoláš sa spravodlivosti ani doma ani v Štrasburgu.“ Pritom verila, že vo vyspelých demokraciách, ktoré sa podieľali na vzniku Európskej únie, takáto nespravodlivosť nemôže byť. Bolo jej z toho na vracanie. Zaťala sa a začala postupne študovať všetky právne normy, ktoré mohli ovplyvniť rozhodovanie o jej žalobe.
Dopátrala sa k dieram v Občianskom súdnom poriadku a v zákone o Ústavnom súde
Nakoniec dospela k názoru, že ak by nebola diera v predpisoch, podľa ktorých sa riadi Európsky súd pre ľudské práva, boli by prišli na diery v zákonoch Slovenskej republiky. Boli by prišli na to, že podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR sa nemožno dovolať proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodol prvostupňoví i odvolací súd rovnako, hoci obidvaja pri rozhodovaní porušili zákon. Boli by prišli na to že Občiansky súdny poriadok a Zákon o Ústavnom súde sú v nesúlade s Dohovorom.

Masaker

Takmer celým svetom otriasla správa o nórskej tragédii. Takmer celý svet odsúdil tento neopísateľne drastický čin osoby, ktorá sa v mene svojich ideí dopustila konania neporovnateľného so žiadnym iným podobným prípadom ani v Nórsku, ani v Európe.
Takmer celý svet vyjadril úprimnú sústrasť obetiam tohoto dramatického a maximálne znepokojujúceho činu. Na počesť a pomoc obetiam sa vo svete usporiadali rôzne dobročinné akcie. Aj Slovenská republika reagovala podobne.
Bojme sa ale! Podobný vrah obchádza i naše kraje! Kto však pomôže nám?!
Na Slovenskú od nežnej revolúcie vyčíňa masový vrah ideí spravodlivosti, ten už toľkokrát spomenutý – Zlodej s kufríkom úplatkov. Má na svedomí čoraz väčší počet obetí. Pomocou čarovného kufríka úplatkov si najíma pre svoju špinavú prácu čoraz viac žoldnierov. Týchto poplatných zbrojnošov získava okrem bežnej slovače aj z radov justície, poslancov a vládnych úradníkov a činiteľov.
Doteraz justícia nedokázala masového vraha a jeho spoločníkov a nasledovníkov potrestať. Napokon, ani spoločnosť neodsúdila čin tohto masového vraha. Jeho čin neodsúdila ani naša inteligencia vrátane umelcov, novinárov a iných, ktorí by mali najcitlivejšie reagovať na pnutia v spoločnosti.
Trinásť rokov bojuje s týmto masovým vrahom ideí spravodlivosti okradnutá, zbedačená obeť. Proti jeho presile sám nemá šancu vyhrať tento boj. Stále s ním prehráva jednotlivé bitky celej vojny. Po každej prehratej bitke sa nad jeho ideou spravodlivosti zhrnú supy a hyeny, (v sakách a kravatách, s pečiatkou výkonu moci) ktoré cez neoprávnene množstvo súdnych pojednávaní a cez vysoké trovy konania za určovanie spory odhryznú ďalší kus živého človek. Neskončia, kým raz z neho nevysajú poslednú kvapku krvi.
Masový vrah ideí spravodlivosti a jeho pomocníci a nasledovatelia sú v spoločnosti ťažko odhaliteľní. Prstom sa na nich ukázať dá, len to by mohlo človeka stáť dosť. Na ich odhalenie je potrebné mať žalúdok a chuť ponoriť sa do ich špiny, odhaliť ich možno iba pomocou poznania metód spôsobu nadobudnutia majetku podľa ich práce. Lenže, ten je zavše nepriestrelný a nenapadnuteľný.
Obeť sa akoby zázrakom opätovne postaví a bojuje ďalej. Na pomoc volá celú spoločnosť, no márne. Jej volanie o pomoc nikto nepočuje ani nevidí. Nepočujú ho ani nevidia investigatívni novinári, nepočujú ho ani nevidia média, nepočuje ho a nevidí ho vláda, nepočujú ho a nevidia poslanci NR SR a nepočuje ho ani ho nevidí celá justícia. Písala osobne vari už každému menovanému, no odpovedí niet, a ak nejaké sú, nesú sa v duchu „nie je to naša vec“.
Keby svet videl, aký masaker spôsobili naši masoví vrahovia ideí spravodlivosti, ( a hoci len „kufríkový“), tak by museli akcie dobročinnosti trvať už permanentne.

Právny štát

Právny štát je štát v ktorom vládne právo. ktoré je zakotvené v jeho ústave a od nej odvodených právnych noriem. Boli sme právnym štátom v prípade obete zlodeja?
Ako sa zachovali štátne orgány a ústavní činitelia, keď sa obeť zlodeja na nich obrátila.
V predchádzajúcich časti som popísal ako obeť zlodeja dopadla na niektorých štátnych inštitúciách. Konkrétne na prokuratúre, na súde, a na ústavnom súde.
Prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu. Obeť zlodeja sa obrátila na prokuratúru aby potrestala zlodeja a obnovila jej porušené práva. Prokuratúra nedala potrestať zlodeja, neobnovila obeti zlodeja porušené práva. Naopak porušila jej právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti.
Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave alebo medzinárodnej zmluve, konanie preruší a podá návrh na začatie konania. Obeť zlodeja sa obrátila na súd aby určil, že kúpno-predajná zmluva, ktorou bola okradnutá, je voči nej neplatná. Sudcovia zamietli jej návrh a zaviazali ju k náhrade vysokých trov konania. Sudcovia pri konaní a rozhodovaní porušili ústavu a zákony a medzinárodne zmluvy. Porušila aj sľub, ktorý vložili do rúk prezidenta predtým ako sa stali sudcami. Odmietli vykonať rozhodujúce dôkazy, ktoré im obeť zlodeja navrhla vykonať (znalecký posudok), pri odvolaní sa nezaoberali obsahom jej dovolania, neumožnili jej na pojednávaní o odvolaní riadne vystúpiť a do zápisnice uviedli veci, ktoré nepovedala a ktoré boli v rozpore s jej odvolaním.
Najvyšší súd jej Dovolanie odmietol a tým porušil jej základné právo na súdnu ochranu a právo na opravný prostriedok. Súd nepodal na ústavný súd návrh o tom, že ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku o dovolaní sú v rozpore s Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami.
Ústavný súd Slovenskej republiky je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Sudcovia Sudca ústavného súdu skladá do rúk prezidenta Slovenskej republiky tento sľub: “Sľubujem na svoju česť a svedomie, že budem chrániť neporušiteľnosť prirodzených práv človeka a práv občana, chrániť princípy právneho štátu, spravovať sa ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne.” Obeť zlodeja podala na Ústavný súd SR sťažnosť pre porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces. Ústavný súd SR odmietol jej sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú. V konaní a pri rozhodovaní porušil Ústavu SR a medzinárodné zmluvy, keď sa nezaoberali obsahom jeho sťažnosti. Sudcovia ústavného súdu porušili sľub, ktorý vložili do rúk prezidenta.
Jediným dôvodom, prečo justícia a ústavný súd nekonali v súlade s Ústavou SR bolo, že obeť nebola okradnutá obyčajným zlodejom. Obeť bola okradnutá zlodejom s kufríkom úplatkov.

Stačil jeden zlodej s kufríkom úplatkov a bolo po právnom štáte.