ates

Vo svojom blogu v článku pod názvom Deň ústavy SR a mlčiaca spoločnosť som sa
zaoberal otázkou, prečo zlodej s kufríkom úplatkov má pri mlčiacej väčšine dobre
podmienky pre rast a rozvoj svojej činnosti. Mlčiaca spoločnosť je súčasťou každého
totalitného systému. Aj v našej spoločnosti pred zamatovou revolúciou bola početná
mlčiaca väčšina. Tých pár odvážlivcov, ktorým sa podarilo zdvihnúť hlas, strana
ľahko eliminovala. Študenti, umelci, vedci a iní intelektuáli  nás však zobudili a
začali sme budovať základy demokratického štátu. Trvalo to iba do začiatku
privatizácie spoločného štátneho majetku. Dovtedy do štátnych funkcií boli prizvaní
aj naslovovzatí odborníci. Privatizácia nás však zmenila. Už menej sme sa začali
zaujímať o pravú demokraciu. Išlo nám viacej o majetok a o dobrý život pre seba a
pre celú svoju rodinu. Cestu k zbohatnutiu sme videli rôzne. Jedni poctivým
podnikaním, iní zas cez vládnuce strany sa dostávali k veľkému majetku. Keďže sa
lídri strán vo svojich funkciách obrnili, jediná cesta na tieto miesta bola korupcia
vládnych činiteľov alebo „lízanie zadku“ lídrom strán. Tí najlepší lízači sa prelízali
do parlamentu ako náhradníci aj z posledného miesta na kandidátke strany.
Aká sme teda spoločnosť…? Spoločnosť sa nehodnotí podľa toho aké sľuby
dáva koalícia pred voľbami, ale hodnotí sa podľa toho v prospech ktorej skupiny ľudí
sa prijimajú zákony tejto spoločnosti. Ak hodnotíme, ktorým skupinám ľudí sa
výrazne polepšilo, tak potom nám vychádza tento výsledok. Boli to členovia vládnych
strán a ich príbuzný od úrovne štátu až po miestnu obec. Na úrovni štátu, kraja,
okresu, mesta a dediny sa dostali k dobre plateným miestam a privatizovanému
majetku. Potom je tu celá skupina ľudí s právnickým vzdelaním zamestnaná v justícií
a v radoch advokátov v prospech ktorej je naklonená väčšina prijatých zákonov. Ak
hodnotíme tiež zárobky vysokoškolských vzdelaných zamestnancov v štátnej správe
tak zistíme, že platy sudcov, prokurátorov, právnikov sú mnohonásobne vyššie ako
platy učiteľov,  Z uvedeného možno vydedukovať, že nie sme demokratickou
spoločnosťou, ale sme zmesou JUDr.okraticia a partiokracie. V praxi to tiež vyzerá
tak, ako keby tieto dve skupiny uzatvorili medzi sebou dohodu o neútočení.
Justícia ako jediná moc v štáte neprešla po nežnej revolúcií nutnými zmenami.
Na stoličkách tam sedia stále ti istí ľudia, alebo ich rodinní príslušníci. Názorne
popíšem ako funguje justícia – prokuratúra pri bohatom zlodejovi.
Potom ako obeť podá oznámenie o zlodejine, zavolá ho vyšetrovateľ na
výsluch ako svedka a poškodeného. Obeť popíše spôsob okradnutia a predloží
nepriestrelné dôkazy. Obeť i vyšetrovateľ sú presvedčení o spáchaní trestného činu.
Potom vyšetrovateľ znovu pozve obeť ako svedka. Ale už je obrátený o 180 stupňov a
začne hrať s obeťou hru na slepú bábu. Nevidí dôkazy, neskúma previnenie, ale sa
snaží bohatého zlodeja vytiahnuť zo šlamastiky. Niekedy neváha aj pozmeniť
výpoveď iného svedka, len aby mohol oznámenie obete odložiť. Proti takému
nepravdivému rozhodnutiu, (resp. takej špinavosti), podá obeť sťažnosť. Dozorujúci
prokurátor, aj keď súhlasí s tým, že vyšetrovateľ pozmenil výpoveď svedka,
rozhodnutie vyšetrovateľa nezruší a napíše obeti že v ostatnom sa stotožňuje s
vyšetrovateľom. Následne obeť podá podnet na krajskú prokuratúru, za uvedenú
špinavosť. Jeho podnet krajská prokuratúra odloží ako neopodstatnený. Domáha sa
spravodlivosti na Generálnej prokuratúre SR. Táto postúpi podnet Vojenskej
prokuratúre SR a tá ho potom vráti nazad. Nakoniec Generálna prokuratúra SR
podnet odloží. Čiže prokuratúra, ktorá mala obnoviť obeti porušené práva, poruší mu
ďalšie jeho základné ľudské práva, len aby ochránila bohatého zlodeja. Doteraz toto
špinavé rozhodnutie nikto nezrušil ani neopravil.

Na záver otázka:
Čo s prokuratúrou, JUDr.okraciou a partiokraciou?