Slovák, ktorého okradol zlodej s kufríkom úplatkov, sa po neúspešných pokusoch v
trestnom a občianskom súdnom konaní obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky v
Košiciach. Dúfal, že zlodej nebude mať konexie na východe republiky. Podal
sťažnosť proti porušovaniu základného práva na súdnu ochranu podľa ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru.
Dostal však takú odpoveď, ako býva vo väčšine prípadoch, keď fyzická osoba
nenamieta prieťahy v konaní. Bolo mu doručené uznesenie, podľa ktorého Ústavný
súd SR na neverejnom zasadnutí senátu dňa toho a toho rozhodol, že jeho sťažnosť sa
odmieta ako zjavne neopodstatnená. V odôvodnení uznesenia sa opisuje sťaznosť ako
i rozhodnutia súdov na 15 stranách. Konkretný dôvod odmientnutia však uvedie iba v
dvoch odstavcov na 16 kde ústavný súd uviedol:
„Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,
ktorý vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno
hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I.US 8/96, I. US 6/97)
Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v
konaní. Inak povedané, obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ústavy, resp. práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka,
že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto nie
je možné považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za
porušenie týchto práv(I.US 3/97)
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa, týkajúcej
sa rozhodnutia o dovolaní v napadnutom uznesení najvyššieho súdu po jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako
zjavne neopodstatnenú.“
Chudáčisko Slovák si nájde uvedený paragraf a číta:
Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá Ústavný súd právomoc, návrhy,
ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže
Ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak Ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Znova si pozorne viackrát prečíta uvedený paragraf. Potom mu svitne v hlave,
že vetou Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený, môže
ústavný súd „odpingpongovať“ všetky sťažnosti. Po zauvažovaní dospeje k názoru, že
diera, ktorú náhodou objavil v Občianskom súdnom poriadku (viď článok
Zodpovednosť a samospráva) by sa ľahko odhalila pri prvej sťažnosti podanej na
ústavný súd, pretu ju zamaskovali aj dierou v zákone o ústavnom súde.
Krútil nad tým hlavou, prečo doteraz tieto diery – nesúlad zákonov s Ústavou
SR, neboli odstránené. Veď ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti a okrem iného rozhoduje o súlade zákonov s ústavou Slovenskej republiky.
Veď rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy. Veď sudca ústavného súdu skladá do
rúk prezidenta Slovenskej republiky tento sľub: „Sľubujem na svoju česť a svedomie,
že budem chrániť neporušiteľnosť prirodzených práv človeka a práv občana, chrániť
princípy právneho štátu, spravovať sa ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými
zmluvami, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom, a rozhodovať podľa svojho najlepšieho presvedčenia,
nezávisle a nestranne.“
Doteraz nad tým krúti hlavou.
Vie niekto prečo tieto diery doteraz nikto nezaplátal?